Števo Šanta
Výčitka
Ona: Ty ma máš rád, ale nemiluješ ma.On: Ty ma zasa miluješ, ale nemáš ma rada.
https://www.youtube.com/watch?v=5F1mDITTv1k Zoznam autorových rubrík: ahaho, recenzia, glosa, neobeat, songy, filozofia z práčovne, komentár, Nezaradené, video killed the radio star, rozprávka
Rozhovor s manažérom kapely Mantinel, ktorá reprezentuje Slovensko na medzinárodnej hudobnej súťaži Zlaté brnkadlo 2009.
Do rýchlika z Prahy nastúpi v Žiline pani v čiernom. S kýmsi telefonuje: Práve som nastúpila do vlaku, prídem až o štyri hodiny. Potom si ju všimnem - má uplakané oči. Zrejme ide z pohrebu, napadne mi v spojitosti s jej čiernym oblečením. Pani vytiahne modlitebnú knižku, číta si z nej a po lícach jej stekajú slzy ako horské potoky.
Je pekné, keď sa ľudia smejú, no ešte krajšie je, keď plačú. Plačúceho človeka by ste najradšej objali, pritisli jeho smrkajúci nos na vašu hruď, poriadne postískali. To je dobre, len plač, povedali by ste. Plač odplaví ťažobu, bolesť, smútok aj hnev. Priplaví pokoj, úľavu, nehu a radosť. Hej, keby ľudia viacej plakali, hneď by bolo na tom svete veselšie.
Sem-tam sa stane, že si ma niekto, na základe nejakej vety, myšlienky, pomýli s veriacim človekom. Cítim sa v takých chvíľach trochu nepatrične, asi ako niekto, kto vojde na večierok, kam nebol pozvaný. Ale som ticho, nevybľakujem hneď, že ide o omyl, nesmelo postojím, poobzerám sa, s ostychom sa natiahnem po pohár s vínom. Dotyčný, čo sa pomýlil, ma počastuje nejakým pozdravom, formulkou, ktorá je obvykle určená len jeho spolupútnikom a ja si aspoň na chvíľu vychutnávam pocit, že patrím k tomu elitnému spoločenstvu ľudí, ktorí veria, a kde by som dnes aj dozaista bol, keby som len tak tvrdošijne neľpel na logickom zdôvodňovaní, vedeckých dôkazoch a miloval kontradikcie.
- Mal by si si dávať pozor. Vraj na to ľahko vzniká závislosť. - Ale prosím, ťa, aká závislosť? Veď ja to beriem každý deň, už tri roky, a nič!
Pozývam všetkých dobrých ľudkov z Popradu a okolia, i cestovateľov zďaleka, na krst môjho debutového piesňového albumu s názvom Po hladine. Krst sa uskutoční v popradskom Café Razy v štvrtok 11. decembra 2008 o 19. hodine. Okrem mňa a kapely Ostrov tu bude účinkovať i prešovský pesničkár Edo Klena s kapelkou Klenoty. Vstup na podujatie je voľný.
Na balkón mi prilietajú vrabce. Prehrabávajú sa v mojom popolníku, či presnejšie v zaváraninovej fľaši, do ktorej hádžem ohorky. Častokrát, keď prídem na balkón, nájdem vajgle z nádobky porozhadzované v okruhu jedného metra. Načo sú vrabcom špaky? Čo v nich hľadajú? Anorganické látky z popola? Zvyšky nezhoreného tabaku? Sú vrabce závisláci? Možno by mi nejaký ornitológ mohol tieto veci vysvetliť. Ja len viem, že výrazom špačkári sme kedysi častovali chlapcov, čo balili bývalé frajerky svojich kamarátov. Zobkali z nich zvyšky nezhorenej lásky.
Že má moja mama lono (dohodnime sa hneď na začiatku, že nebudeme používať exaktné anatomické výrazy), som sa dozvedel asi tak v piatich rokoch. Pravda, mohol som to vedieť už skôr, ale ten moment, keď som bol vytlačený do tohto zvláštneho sveta, je z empirického hľadiska úplne zanedbateľný. Chcem povedať, ja si niekedy ťažko pamätám aj veci spred dvoch týždňov, nieto ešte moje prvé chvíľky na zemi.
Uvariť pórovú polievku so zemiakmi. Ochutnať ju. Dosoliť. Opäť ochutnať a opäť dosoliť. Celý proces zopakovať ešte dvakrát. Vymeniť žiletku v strojčeku. Natrieť si tvár frajerkiným gélom značky Saténová starostlivosť. Oholiť sa niekoľkými rutinnými pohybmi. Spraviť si na brade tri obligátne krvavé zárezy. Obliecť sa a vyjsť von.
Foter od nás odišiel, keď som oboma nohami vhupol do zachladeného tínedžerského obdobia. V časoch, keď som prvýkrát ochutnal pivo (bolo hnusné), prvú cigaretu (bola ešte hnusnejšia) a v pornočasopise videl prvýkrát detail vagíny (to bola tá úplne najhnusnejšia vec).
Sú veci, ktoré zrejme nikdy nebudem vedieť robiť dokonale. Jednou z nich je ustielanie postele. Nech sa snažím akokoľvek, nech pri nej strávim hoci aj štvrťhodinu, vždy vyzerá ako hladina rieky Poprad, keď sa na jar topí tatranský sneh. Ustielanie postele v sebe skrýva akési tajomstvo, ktoré, ako som už stihol pochopiť, pre mňa ostane navždy ukryté.
Len čo som otvoril dvere na balkóne s cieľom zapáliť si camelku, dovnútra vletel veľký čmeliak a odvážne sa pustil do skúmania útrob bytu. A keďže odvaha je takmer vždy spôsobená nedostatkom informácií, o chvíľku už skončil v kúpeľni hystericky narážajúc do rozsvietenej stropnice.
Mená Glen Hansard a Markéta Irglová sú dnes známe väčšine ľudí, ktorí sa čo len trochu zaujímajú o kultúru - či už o filmové umenie, alebo o hudbu. Príbeh lásky medzi írskym pouličným hráčom a českou prisťahovalkyňou dojal mnoho divákov i na Slovensku. Málokto asi však vie, že táto dvojica sa prvýkrat stretla pred siedmimi rokmi v našich zemepisných šírkach a ich druhé spoločné vystúpenie pred divákmi sa odohralo na Slovensku - v Poprade.
Pred pár dňami som sa dozvedel zaujímavú skutočnosť. A síce, že ak sa dostanete do nemocnice, počas doby vašej hospitalizácie nemáte šancu dostať sa k svojej doporučenej pošte. Aby ste si ju mohli prevziať a prečítať, musíte sa jednoducho dotrepať domov.
Nick Drake by dnes oslávil šesťdesiatku. Možno by pri tej príležitosti usporiadal sériu jubilejných koncertov. Možno by v rámci šnúry zavítal aj do strednej Európy a my by sme si naňho odskočili do Prahy či Viedne. Na pódiu by sedel štíhly, prešedivený pán s polodlhými vlasmi a akustickou gitarou. Publikum pod ním by si pospevovalo známe party piesní a tolerovalo by mu dlhé prestávky medzi jednotlivými skladbami, počas ktorých by slávny britský pesničkár donekonečna prelaďoval svoj nástroj. To všetko by možno bolo, keby 25. novembra 1974 tento neobyčajne talentovaný chlapec, 26ročný syn Rodneyho a Molly Drakeových, do seba nenaládoval letálnu dávku antidepresív.
Občas stretnem na ulici človeka, ktorý sa rozpráva sám so sebou. Prizriem sa bližšie, a vidím, že to rozpráva do headsetu svojho mobilu. Uvedomím si, že je to v poriadku, technika takéto telefonovanie umožňuje, no aj tak sa neviem zbaviť dojmu, že ten človek vyzerá, akoby nemal všetkých päť pohromade.
Niekedy človek zažíva toľko emocionálnych výkyvov, že nie je schopný o nich napísať. Pohltia ho natoľko, že o nich nedokáže podať zmyslupnú správu a jediné, čo zo seba dostane, je nejaká smiešna malichernosť, ktorá sa mu pritrafila len tak, mimochodom. A potom sú také stavy, že život plynie vcelku nudne, a chlapík (či dievčina) filozofuje, akoby išlo o život. Ja som momentálne v tej prvej dimenzii, a tak jediné, čo tu dokážem spomenúť, je kresátko. Že neviete, čo to, doparoma, je?
Ak chcete byť výnimoční, nakupujte u nás. Nápis na jednom popradskom second-hande.