Števo Šanta
Tunel of love
Do kupé si prisadli dve dievčatá. Punkerky. Jedna špinavá blondýna a bruneta. Sedeli ticho, nič nevraveli. Len podchvíľou sa na seba pozreli a usmiali sa. Cesta bola dlhá a nudná. Kým neprišiel tunel.
https://www.youtube.com/watch?v=5F1mDITTv1k Zoznam autorových rubrík: ahaho, recenzia, glosa, neobeat, songy, filozofia z práčovne, komentár, Nezaradené, video killed the radio star, rozprávka
Do kupé si prisadli dve dievčatá. Punkerky. Jedna špinavá blondýna a bruneta. Sedeli ticho, nič nevraveli. Len podchvíľou sa na seba pozreli a usmiali sa. Cesta bola dlhá a nudná. Kým neprišiel tunel.
Je tu to dievča, žena. Díva sa na svet okolo dvomi svietiacimi baterkami. V tvári namiešaný zvláštny pôvab, čosi z milenky, čosi z matky. Pokožka odtieňa aristokratická biela. Nechty bez krikľavých gelových pancierov.
Ako malých chlapec objavil som raz v skrini u nás doma malé farebné škatuľky s neznámym obsahom. Páčili sa mi a chcel som, samozrejme, vedieť, na čo slúžia tie vecičky v nich a tak som spýtal mamy, čo to je.„Och, no..., to ti vysvetlím, až budeš starší."Pochopil som, že som na narazil na niečo háklivé a podmienka staršieho veku, na ktorý som musel čakať, aby som odhalil ich tajomstvo, mi našepkávala, že pôjde o niečo, čo súvisí s intimitou.
Nakupujem rád. Rád pripravujem jedlo, a tak mám samozrejme rád aj veci s tým súvisiace. Ak máte niečo radi, snažíte sa to robiť často, preto nikdy nenakupujem veľké množstvá, len aktuálny sortiment pre daný deň. Keď vidíte niekoho s vozíkom zaprataným po vrch tovarom, môžete si byť istí, že ten človek nerád nakupuje. Ibaže by to bolo inak.
Mama si viedla zvláštny denník. Zapisovala si doň úmrtia pri svetových nešťastiach, katastrofách, teroristických útokoch. Vždy, keď v televíznom spravodajstve ohlásili nejakú tragédiu, starostlivo si do denníčka zaznačila dátum, miesto a príčinu hroznej udalosti a za nalinkovaný okraj zapísala počet obetí. Občas, keď v priebehu dňa reportéri ohlásili ďalšie nájdené obete, pripisovala k už napísanému číslu +2, +3...
Dodo ma naučil pískať na jednom prste. Ohnúť malíček do poloblúka, priložiť k ústam, prehnúť ním konček jazyka dozadu, silno dúchnuť. Ak niekedy na koncerte, alebo tak, počujete silný piskot, tak to robím ja. Naučil ma to Dodo.
V týchto dňoch u nás prebieha sčítanie obyvateľstva a mnoho občanov je z tejto akcie znepokojených. Boja sa, že informácie, ktoré uvedú v sčítacom hárku, budú môcť byť zneužité voči nim. Lenže - ak to má pomôcť našej krajine, s pravdou treba von. A aby som šiel príkladom, priznávam na tomto mieste (hoci s drobnými obavami z možných následkov): Áno, máme v byte splachovací záchod!
Rýchlik 601 z Bratislavy do Košíc vchádza do stanice. Ľudia vystupujú a nastupujú. Svieti májové slnko. Prichádza výpravca, zapíska na píšťaľke. Vtom zbadá ženu, utekajúcu cez koľajnice k vlaku. Usmeje sa, schová placku pod pazuchu, podíde k najbližším dverám, otvorí ich a pomôže žene do vozňa. Potom sa vráti na predošlé miesto, otočí sa smerom k rušňu a zdvihne zelený terčík.Vlak sa pohýna a my opúšťame mestečko hrôzy. Za oknom sa mihá perón. Cez jeho betón v drobných trsoch rašia steblá vzdorovitej trávy.
„Ujo, prosím vás, koľko je hodín?"„Prosím?!? Ujo??? odpovedal som prekvapene a trochu urazene dvom šestnástkam na autobusovej stanici.„No a? Koľko máte rokov?!"„To je jedno, koľko mám rokov, ale rozhodne nie som žiadny ujo."Mal som na sebe džínsy s rozpáranou dierou na stehne, tričko s nápisom, tenisky, kožený náramok, prsteň z chirurgickej ocele a vedľa mňa stál futrál od gitary. Rozhodne som sa necítil na viac ako na dvadsať.
Zima pomaly ustupuje a na paneláky opäť vyliezajú robotníci zatepľujúci bytovky. Od jari do jesene takmer neprejde deň, aby som neprešiel okolo paneláku, ktorý sa zatepľuje. A viete, čo som si na tom zatepľovaní všimol? Je to naozaj čudné, ale v tých partiách robotníkov som nikdy nezazrel jedinú ženu. Aj keď zatepľovali našu bytovku, márne som niekoľko mesiacov čakal, že jedného dňa vyskočí zo zdvižnej plošiny na náš balkón blonďavá tridsiatka v pofŕkaných montérkach a natrie nám zábradlie béžovým emailom.
V medziľudskej komunikácii existuje viacero druhov oslovovaní. Dôverné tykanie, slušné vykanie i archaické onikanie. Medzi ľudom je však rozšírený aj jeden zvláštny druh reči, a tým je mykanie.
Ráno som sa zobudil s urputnou bolesťou hlavy a strnulou šijou. Dal som si Ibalgin, ale nepomáhal. Poobede ďalší, ale bez výsledku. Bolesť bola hrozná. Som typický muž - keď ho niečo pichne, okamžite beží na internet a do troch minút si zistí všetky možné príčiny problému. Behom niekoľkých nasledujúcich sekúnd tieto informácie vyhodnotí a - vyberie si tú najhoršiu.
Otec skinhead, mama skinheadka a syn skinhead vošli do Army shopu. "Toto bude Maťkovi dobré," povedala mama a vybrala synovi peknú zelenú bomberu. Maťko mal radosť. Sebe kúpila slovenský odznak. Ja som si kúpil malý nožík zn. Böker. Vonku prituhovalo.
Kedysi dávno bežala v časopise Burda taká reklama na topánky: tri dievčatká vo veku asi 10 - 12 rokov. Stáli vedľa seba, úplne nahé, na sebe len tie veľké dospelácke topánky. Fičal som na tej reklame, lebo baby boli v mojom veku a hormóny mi bili do hlavy.
Ležal som na starom pružinovom gauči, z magnetofónovej kazety sa ozývalo cvrlikanie cikád, či nejakej inej ezoterickej hávede a prefarbená pani vo vyťahaných teplákoch nado mnou držala ruky a vravela, už asi desiatykrát, toto: „Nikdy sa nevyliečite, kým všetkým neodpustíte!"S empatiou dominy, rada využívala každú príležitosť, aby ma pokárala, či len tak ponížila. Zvykla o mne predo mnou vravieť v tretej osobe (on si myslí, že...), ťahavým, sarkastickým tónom a keby som bol uletený na tú stranu aj by som si to celé užil a oddal sa rozkošnícky tej submisívnej role, ibaže som sa nevedel uvoľniť, pretože sa mi točil celý svet a mal som strach. Čakala ma operácia hlavy.
Jedna vec je dnes pre mňa viac-menej istá - nikdy nebudem rozumieť vínu. Myslel som si, že budem a aj som sa do jeho štúdia vážne pustil. Podnetom k tomuto prieskumu bola knižka s lapidárnym názvom Cholesterol, kde som sa dočítal, že červené víno robí dobre krvi. S ospravedlnením, že ide vlastne o liečebný proces, rozhodol som sa preniknúť do jeho Tajomstva a uzrieť Pravdu, ktorá sa v ňom, okrem tanínov, fenolov a iných pochúťok, údajne kdesi vnútri nachádza. Čosi som prečítal, trikrát si pozrel film Bokovka s Paulom Giamattim i vykročil som odhodlane do hypermarketu, do tej predposlednej uličky, dlhej ako cesta k Poznaniu.
Už roky mi to vŕta v hlave - keď odbalíte žiletku, a mám na mysli klasické žiletky, také, čo slúžia ako predloha pre prívesky na retiazku, nájdete na jej jednej strane štyri fliačiky lepidla. Hnevá ma, že tam to lepidlo dávajú, lebo musím žiletku do strojčeka otáčať tou stranou, kde lepidlo nie je, aby som si pri holení do raniek, ktoré pri tom, nech už ste neviemaký borec, vznikajú, nenanášal lepidlový sajrajt.
Valí sa to na nás zovšadiaľ: Žijeme v uponáhľanej, pretechnizovanej dobe, nezdravým, konzumným životom, ľudia sa už spolu nestretávajú, lebo len visia na internete, zavládol kult peňazí a fyzickej krásy, povrchnosť vládne dnešným svetom a ľudstvo speje do záhuby. Chýba už len príťažlivý hippie prorok v ľanovej košielke, ktorý by nás všetkých vyzval k hromadnej samovražde.Ako je to v skutočnosti? Žijeme naozaj zlú dobu, horšiu ako tie predošlé? Mení sa človek postupne na egoistické hoviadko a vrchol tejto nelichotivej evolúcie zažívame práve teraz?
"Ach, dnes som akýsi unavený," vraví desaťročný Tomáš."A čože, vyšťavili ťa v škole?""Ále, trikrát som sa dnes pobil.""A to vieš, že keď chodíš na karate, že sa nemáš púšťať do bitiek? Je to proti etike.""To viem, ale ja pri tých bitkách karate nepoužívam."
K roku 2000 sme ako deti vzhliadali s istou bázňou. Vypočítavali sme si, kto bude mať vtedy koľko rokov a špekulovali o tom, ako bude vyzerať svet. Predstavy o budúcnosti ľudstva bývajú neustále zdrojom inšpirácií a fantázie aj u umelcov, interpretov populárnej hudby nevynímajúc. Možno si spomínate na českú skupinu Katapult a jej pieseň Až.