Do odchodu vlaku mi ostáva ešte hodina. Sľúbil som kočke niečo sladké, ale už sa mi nechce vracať do mesta, takže využívam staničný stánok. Odfarbená cigánka chce za milku 40 korún. „Štyridsať korún?" opýtam sa nechápavo. „Áno," ubezpečí ma tónom, ktorým jasne dáva najavo, kto z nás dvoch má navrch. No čo už, kúpim. Za sedmičku rajca chce rovných 27. Za vodu však toľko odmietnem dať. „Nie ďakujem, máte to strašne predražené," a odchádzam za zvonivého smiechu k vedľajšiemu stánku. Tam si tú minerálku kúpim za 28. „To máte akože cestovnú prirážku?" „Áno," odpovedá celkom vážne milá dôchodkyňa. No čo, budem cestovať, tak sem s ňou.
Hneď vedľa si kúpim smečko za normálnych dvanásť - biznis s tlačovinami nemá našťastie voľnú tvorbu cien - a idem si ho prečítať hore do čakárne. Vo veľkej prázdnej miestnosti štyri lavičky, jedna spiaca bezdomovkyňa a dvaja čakajúci nešťastníci. Jediné, čo tejto čakárni chýba je chlapík pri dverách, ktorý by pred vstupom rozdával plynové masky. Ten smrad ma máta ešte teraz, keď toto píšem.
Vedľajší bufet by zasa mohol pokojne poslúžiť ako scéna Rodriguezovej trilógii o upíroch, komplet aj s neodlíčenými komparzistami. Nejedol som cesnak a tak radšej odchádzam dole.
Na každom kroku mi ktosi chce predať Nota Bene. Ja chcem ale iba jediné - trochu čerstvého vzduchu. Vonku ma ešte nie celkom zanedbaný houmík pýta peniaze na autobus, chce sa dostať do nocľahárne. Skôr, než mi začne rozprávať svoj príbeh o tom ako skončil na ulici ho stopnem: „Tvoje peniaze majú stánkari, bratku." Očividne nerozumie, ale odchádza. Strieda ho mladý cigán s hodinkami, pýta sa, či ich nekúpim. Myslel som si, že veksláctvo už vymrelo. Pozerám, že je to inak. „Nie," odpovedám. Ani on akosi nerozumie ale neodchádza. „Nie!" skríknem. Až potom odíde.
Kolportér s kačacím hlasom ponúka bulvár. Nikto ho však nechce. On sa ale každú minútu neodbytne vracia, zakaždým neúspešne. Toho chlapa by rozhodne mali vymeniť. Všadeprítomný pach moču a rozkladajúceho sa potu sa mieša s parfémovými vôňami okoloidúcich. Najlepšia kombinácia na vracanie. Vyhráva jednoznačne Fahrenheit. Ten Diorov smrad nepodlieha módnym vlnám, evidentne prežil rok 2000 a fičí dodnes. Chvíľu o tom premýšľam a potom sa vraciam dnu.
V hale plnej ľudí mi príde fyzicky zle. Plánoval som tejto stanici už nedať ani korunu, ale musím si ísť sadnúť do jedného z bočných podnikov. Ochotne dávam štyricku za malú fľaštičku kepy (ozaj, aj vy pri ňom štýlovo nepoužívate pohár?). Prinesie mi ho pekná usmievavá blondína. To pomáha. Zapijem ním jedno anxyolitikum. To pomáha tiež. Chvíľu posedím a vyberiem sa na vlak.
Okolo predavača Nota Bene sa strháva hádka. Rozzúrený houmi kričí na kolegu: „Zavolám sem cigáňov z Bratislavy, tí ťa zabijú, kámo, nebudeš tu predávať!" Hádka trvá dobrých päť minút. Policajti, ktorí tu predtým stáli, teraz pravdepodobne kontrolujú koľajnice. Podchvíľou mi napadne, či to nie je Pročko, ten sa rád oblieka do bezdomoveckých šiat. To už ma ale mohutný dav tlačí k ícečku. Celá Bratislava sa dnes sťahuje na východ. Nová doba...
„Ladies and gentlmen, welcome...," som rád, keď sa vlak pohne. Zbohom, stanica Bratislava, bolo to fajn, ale musím odísť.
Celú cestu do Popradu potom premýšľam už len o jedinej veci. Ako, doparoma, naškrabať na to poondiate auto.
