V modrastom šere izby
raz zastaví sa čas
a ja umriem v tvojom lone.
Už roky snívam
o takomto skone,
keď večer fajčím na balkóne,
no zdá sa mi,
že smrť taká
zrejme tu na mňa nečaká
a ja skapem
na nejakú hlúpu pliagu
- najskôr asi na raka.
No zvyknem prosiť boha,
keď tak do tmy bafkám
obligátnu spartu:
„Bože!
Nech je to radšej od infarktu!"
A bodlo by mi prenáramne,
keby si vtedy bola na mne,
a panvou ako štetcom
na plátno môjho tela
maľovala vlny.
Veď keď už celý život dobabraný
robil si žarty z mojich prianí,
nech aspoň toto jedno
splní.