Iste, v programe pre plienky by sme možno mohli zohriať párky, ale nie som si istý, ako by po tej poldruhahodinovej jazde v bubne vyzerali. Zmyslom existencie párkov je udržiavať nás pri živote. V tomto smere majú, samozrejme, širokú konkurenciu v iných jedlách a u takých vegetariánov by si iste neškrtli, hoci neviem, nie sú párky v skutočnosti múčne jedlo?
No takže tak, udržiavať nás pri živote, lenže prečo vlastne? A sme zase pri tom. Ak niečo vymyslíme, stvoríme, dávame tomu nielen existenciu, ale aj zmysel, pretože každé naše konanie je poháňané istými vnútornými pohnútkami a dôvodmi. Zmysel rovná sa dôvod na existenciu. S práčkou je to jasné. Človeku sa odnechcelo prať v rukách a tak si vymyslel stroj, ktorý mu túto otravnú činnosť uľahčí. Lenže čo človek, aký je jeho dôvod na existenciu?
Napríklad ja. Môj otec v šesťdesiatom ôsmom preháňal mamu na motorke po spišských cestách. Robili si také výletíky. akože on the road. V jeden augustový deň takto tiež brázdili cesty a zrazu sa im prestalo pozdávať, že sú tie cesty a chodníky okolo nich ľudoprázdne. Čoskoro prišli na to, prečo ľudia pozaliezali domov - prišli k nám s veľkým hrmotom Rusi. Tak zaliezli tiež a venovali sa iným ušľachtilým činnostiam. Do konca roka bola mama tehotná.
Takto nejako ma teda počali a ja teraz neviem, čo si s tým počať. Údajne som bol stvorený preto, aby som zachoval náš rod. Podľa voluntaristov život jednotlivca nie je dôležitý, je vystavený napospas prírode, jej vražedným chúťkam. No život ľudského rodu ako takého, je vraj už iná káva. Jednotlivec umiera, ale ľudstvo ostáva. Ak je teda zmyslom môjho života zachovávanie ľudského rodu, aký má potom zmysel samotný ľudský rod? Aký je dôvod na jeho existenciu? No a tu v tomto bode zakaždým skončím a ďalej si musím vystačiť s vysvetlením, že bola taká možnosť a tá sa naplnila. Málo pre logiku, ale čo už.
Nuž tak teda chodím po tom svete a zachovávam rod. Raz-dvakrát do týždňa si operiem veci v práčke, lebo je dobré zachovávať rod v čistom oblečení. Varievam, pravdaže, na sporáku. Občas aj párky, ale len tak, raz-dvakrát do roka. Najradšej s kečupom. No a občas, keď mám dobrú náladu, postraším svoje dievča tým, že mu poviem: Tejto noci do teba vstrieknem živú šťavu.
Zakaždým sa naštve, lebo o ďeťoch nechce ani počuť. Čo už, je to ekonómka a nerozumie filozofii.