Predtým som túto dilemu nemal. Prečítané časopisy som nosieval mojej mame. Čítala rada. Sama však investovala výhradne do bulváru. Nový Čas, Plus 7 dní, Život, Šarm, Slovenka, Báječná žena, dokonca i Star. Mal som pocit, že ju tými svojimi časopismi tak akosi kultivujem. Ibaže mamu nebolo treba kultivovať. Jej záľuba v bulvári pramenila z obdivu k známym osobnostiam, od tých ozajstných k podenkovým celebritám. Čítavala kvantá životopisov, kníh rozhovorov a informácie si potom dopĺňala magazínmi, ktoré jej prezradili kto, kedy, kde a s kým.
Keď som jej doniesol .týždeň a Reflex, vždy sa veľmi potešila. Najradšej mala Hríbove úvodníky. Povedal som, že ich mala rada? No..., treba to trocha poopraviť. Rozčuľovala sa nad nimi. Predsa len, bola z iného tábora, jej hrdinom bol istý Róbert. No prvé, čo si prečítala, bol vždy editorial .týždňa. Ich autor ju síce iritoval, no zároveň tak akosi fascinoval. Občas sme sa chytili na politike. Patrilo to k tomu rituálu.
Teraz neviem čo. Keď zbadám doma pohodený časopis, vždy mám ten tik, vziať ho a odniesť mame. Trvá niekoľko nanosekúnd, kým vzápätí pochopím, že už niet kam. Pozerám sa na titulku časopisu, no miesto karikovaného portrétu vidím bezodnú čiernu dieru, ktorá tu po nej ostala.
Niečo budem musieť vymyslieť. Škoda časopisu len tak sa povaľovať. Asi ich budem odnášať do čakárne k niektorému z mojich špecialistov. Mám po štyridsiatke, a tak mám niekoľko vlastných špecialistov, čo sa o mňa s láskou starajú. Nech si ľudia, čakajúci na vyšetrenie, tiež počítajú.
Podľa štatistík si vraj každý výtlačok časopisu prečítajú približne traja ľudia. S mojimi časopismi čosi nie je v poriadku - čítame ich len dvaja - ja a moja drahá. Ten tretí..., ten tretí tu hovadsky chýba.