Platil som tej pani kurzy sebavedomia niekoľko týždňov, kým som nepozbieral posledné zvyšky racionality a nepochopil, že darmo to budem celé odďaľovať, nežnému rande vŕtačky s mojou lebečnou kosťou sa skrátka nevyhnem. Napokon, asi po pätnástej návšteve som aj tak začal akosi tušiť, že trepanácia snáď nemôže byť oveľa nepríjemnejšia, ako tie sedenia u liečiteľky a keď už teda S/M, tak poriadne, nech strieka krv a odrobinky kostí.
Neurochirurgovia spravili, čo bolo treba, najlepšie ako vedeli. Čas bežal, domček sa zlepil a ja som sa opäť vydal na cestu. I občas som si spomenul na moju prísnu pani a tú vec o odpúšťaní. A začal som kutrať v pamäti, či tam nie je náhodou nejaký človek, ktorému som snáď neodpustil. Už nie kvôli zdraviu, len tak, aby dobre bolo. Nemusel som dlho rozmýšľať, hneď odtiaľ vyskočilo jedno meno, jedna konkrétna osoba. A rozhodol som sa, že to spravím. Že tomu človeku skrátka odpustím.
Vyčlenil som si na ten účel jednu noc a od 0:00 do zhruba 3:30, som intenzívne, kontemplatívne a úprimne odpúšťal. Keď sa naplno rozospievali vtáky spred našej bytovky, zaspal som pokojným spánkom.
Pár týždňov na to som toho človeka stretol. Robil si zo mňa žarty, akoby sa nikdy nič nebolo stalo. Smial sa, ironizoval a ustavične dával pozor, aby každou svojou vetou mal nado mnou navrch. A mne došlo, že je čosi zle. Že je čosi zlé na odpúšťaní, keď mu chýba pokora a katarzia toho, komu má byť odpustené.
A tak sa do mňa vrátil môj starý, dobrý hnev. Prijal som ho bez výčitiek. Lebo je to on, kto pomáha určovať kým ste a kým už nie, vytyčuje hranice, po ktoré ste ochotní zájsť a za ktoré už nepôjdete, drieme vo vás a príde okamžite na pomoc, keď to na vás niekto skúša, pripravený odmeniť po zásluhe každú nadutosť, hlúposť, neprávosť, zlobu.
Hnev je dobrý radca. Je pohotový. Nepotrebuje analýzy, zdôvodnenia. Velí mu srdce, nie mozog. Preto ho nemožno oblbnúť radami Louise Hayovej. Pozitívne pocity sa totiž nedajú naordinovať. Aj keby ste si púšťali šum mora päť hodín denne.