Etiketa

Autor: Števo Šanta | 3.5.2011 o 8:15 | Karma článku: 20,98 | Prečítané:  9290x

„Ujo, prosím vás, koľko je hodín?" „Prosím?!? Ujo??? odpovedal som prekvapene a trochu urazene dvom šestnástkam na autobusovej stanici. „No a? Koľko máte rokov?!" „To je jedno, koľko mám rokov, ale rozhodne nie som žiadny ujo." Mal som na sebe džínsy s rozpáranou dierou na stehne, tričko s nápisom, tenisky, kožený náramok, prsteň z chirurgickej ocele a vedľa mňa stál futrál od gitary. Rozhodne som sa necítil na viac ako na dvadsať.

 www.flickr.com by Pier´s spotless mind

Študentky sa celý zvyšný čas do príchodu autobusu otáčali mojím smerom a schuti sa pochechtávali. Pravda je, že som vtedy mal už štyridsať. Bol som pre ne ujo, a to nepochybne.

Zvláštne, ešte „včera" som chodil so šestnástkou. Čo sa to, doparoma, za tých 24 hodín stalo? Nič mimoriadne. Pigment z vlasov mi poskákal na pokožku a narobil tam mušie exkrementy, také tie bodky, ktoré ktosi, neviem prečo, nazval materské znamienka. Absolvoval pár servisných zásahov do tela, z toho dva do hlavy motora. Vystriedal pár prenájmov i zamestnaní. Trochu pribral na bruchu do formy neškolených hercov z Freevideo.cz, zo série „Z vlastního pohledu". Proste nič zvláštne, ani som to poriadne nezaregistroval.

Každý deň sa pozerám do zrkadla, nie snáď z nejakej narcistickej pohnútky, možno trochu, občas, priznávam, ale väčšinou ide o úplne normálnu, bežnú dennú hygienu, zrkadlo nad umývadlom, no nepozrite sa, kompulzia nedovolí. Vidím sa každý deň a ako odborník na seba samého môžem zodpovedne povedať toto: som to stále ja. Možno mierne apdejtovaný, máličko povolené lícne svalstvo, trošku príkrejší pohľad, ale stále ja.

A to, že som sa nevyliahol včera z vajíčka, registrujem len podľa zvýšenej frekvencie vykania pri oslovení. Zvykám si naňho už dobrých pár rokov. A akosi mi to stále nejde cez mazové zátky. Tak dávno mi už nik nepovedal: „Ty sopliak!" Veď mne už vykajú aj tridsiatnici!

Je to zvláštne, vyjadrovať niekomu úctu tak, že mu dávame najavo, že je starší. Veď aj na ovocí a zelenine podľa zmeny farbiva spoznáme, že sú zrelé, proste takto to tá blbá príroda zariadila, ale nehovoríme im: „Dobrý deň, ujo Paradajka , môžem si do vás hryznúť?"

Ešte aj na blogu, kde si máme všetci tykať, tak nám to povedali, sa ktorási nádejná autorka neudrží a drzo mi zavyká, napriek tomu, že som fotku prehnal cez Photoshop, úprava farieb. Piano na ne!

Asi si dám kerku, nie na plece, či na lopatku,  na predlaktie, nech každý vidí. Nejaké výpravné haida tattoo, aby bolo kočkám jasné, že ujo je nezávislák s prehľadom v subkultúrnych umeniach. Ibaže nájsť voľné miesto medzi mušími ekrementmi je každým dňom čoraz ťažšie a ťažsie.

No nič, len pokojne. Netreba panikáriť a vystrihovať v chvate z reklamnej pošty zľavové kupóny do wellness centra. Ešte stále existujú malé ostrovčeky nádeje.

Napríklad moji klienti. Osem- až trinásťročné deti, žiaci hodín gitary. Občas  sa niektoré z nich zabudne a spontánne mi zatyká: „Počkaj, už to viem!" Alebo na chodbe z diaľky zakričí: „Ahoj!", rado, že ma zbadalo.

Alebo aj iné - houmi pred Billou: „Nemáš pár centov na vínko, kamoš?" No nedajte mu, keď vám tak pekne tyká. Tým, čo vykajú, zásadne nedávam. Alebo hlava tenzného motoristu z okna SUV, ktoré ma skoro zrazilo na prechode. Viete, ako príjemne a oslobodzujúco mi znelo to jeho: „Jak to chodíš, ty Godot?"

Je naozaj výživné stretnúť aspoň raz za deň človeka, ktorého myseľ ešte úplne neopantala  - etiketa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?