Keď som mal dvanásť rokov, prihlásili ma rodičia na gitaru. Hrával som ňu už skôr, ale chcelo to trochu odborného dohľadu. Môj učiteľ bol fajn chlapík. Pomerne rýchlo sme si porozumeli, no napriek tomu som s ním mal hneď od začiatku jeden problém. Nevedel som totiž, ako sa mu mám zdraviť pri odchode z hodiny.
Pozdrav „česť práci", ktorý sa v tých časoch používal vo vzťahu k učiteľom mi nejako nešiel cez ústa. Jednoducho som nevedel používať tento umelý pozdrav pri niekom, kto ma okrem klasiky učil aj akordy Led Zeppelin. Navyše som mal v tom období čerstvú pätorku z občianskej výchovy, konkrétne z témy Socialistický vzťah k práci. No namôjveru, ak ma aj zabijete, dodnes neviem, čo to ten socialistický vzťah k práci vlastne je.
Poviete si, že som sa mal jednoducho zdraviť dovidenia. Lenže môj učiteľ gitary bol nevidiaci. No zdravte sa nevidiacemu človeku: Dovidenia.
Dlho som nad tým doma hútal, ale nič nevyhútal. Zbohom mi pripadalo také, že už sa viac nestretneme. Navyše je to variácia slova boh a ja som bol nielen antisocialista, ale aj ateista a odmietal som z princípu takéto slová vyslovovať (neskôr som sa v bliblii dočítal, že vlastne správne). Pozdravy ako „majte sa krásne" vtedy ešte neboli rozšírené, mám pocit, že ich spopularizovala až Markíza vo svojich Televíznych novinách (kým som si na tento televízny pozdrav zvykol, istý čas som kvôli tomu Andreu Vadkerti nenávidel - pripadalo mi to na konci tých správ hrozne vulgárne a nemiestne). Aj „pekný deň" sa rozšíril až s nástupom elektronickej pošty. Takže v tých časoch dvanásťročný chalan nemal veľmi na výber. A tak som to spočiatku riešil tak, ako to chalani v tom veku zvyknú riešiť - vždy som pri odchode len čosi nezrozumiteľné zamrmlal. Nebol som s tým ktovieako spokojný a vždy keď končila hodina, začal som pociťovať nepríjemnú žalúdočnú nervozitu. Vedel som, že o chvíľu budem musieť predstierať pozdrav.
Lenže môj učiteľ bol veselý a žoviálny človek. A mne prišlo čoskoro trápne, že sa tomuto človeku, ktorého mám nesmierne rád, neviem poriadne pozdraviť. A tak som si sám pre seba zdôvodnil, že pozdravom dovidenia mu vlastne prajem, aby sa mu jedného dňa nejakým zázrakom opäť vrátil zrak. A začal som svoje dovidenia postupne zrozumiteľnejšie a zrozumiteľnejšie vyslovovať.
Zdá sa, že učiteľ môj pozdrav pochopil. Prinajmenšom tušil moje rozpaky. A tak pristúpil na tú hru.
„Dovidenia," povedal som každý piatok vo dverách s gitarou na pleciach.
„Dovidenia," zahlaholil zvučným hlasom môj slepý učiteľ. A zakaždým sa usmial.
